Človek mieni, ten druhý mu to zmení

Autor: Vladimír Jančich | 1.1.2017 o 18:15 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  98x

Ak niečo máme očakávať od ľudí, tak jedine len neočakávateľné. Prevencia pred popálením, ako ju však aplikovať?

Krátke intermezzo na úvod

Dopredu vám hovorím, že neviem písať. Paradoxne sa písaním živím štvrtý rok. Presnejšie - gramaticky a štylisticky správne písať viem (myslím), ale ak mám vydolovať zo seba myšlienky, ktoré mi víria hlavou a premeniť ich do zmysluplných slov, prichádza problém. Nečakajte tak slovné zvraty hodné majstrov slova, vyšperkované slovné hračky, dej, ktorý vás strhne a bude dávať zmysel či nejakú mágiu. Píšem "z voleja". Často si možno budem odporovať, budem poprieť sám svoje tvrdenia iba pár minút staré. A som ukecaný. Hrozne ukecaný. Často sa budem opakovať a uvádzať príklady.

To čo píšem však nemá pôsobiť ako dogmy. Chcem sa podeliť o svoje myšlienky s publikom a ak niekoho inšpirujem či donútim zamyslieť sa, bude to ešte lepšie.

 

Čakanie na sklamanie

Vo svojom prvom blogu by som sa chcel podeliť o udalosť, ktorá sa mi stala pred pár hodinami a prinútila ma už asi stýkrát sa zamyslieť znovu nad niečím, čo som si už v sebe analyzoval. Som totižto nepoučiteľný, opakovať rovnaké chyby je moja špecialita a naivnosť moja "silná" stránka. Neberte si z môjho konania príklad, iba rozmýšľajte.

Posledná udalosť, ktorá ma vlastne nakopla k tomu, aby som nabral odvahu a zaregistroval sa na blogu sme.sk nie je ani tak podstatná, ale v skratke ju opíšem. S mojou pomerne novou kamarátkou, ktorú som si po pár mesiacoch veľmi obľúbil sme sa dohodli, že na Silvestra 2016 vystúpime na jeden z vrcholov vo Veľkej Fatre. Mala s nami ísť ešte jedna jej kamarátka a debaty o tejto udalosti trvali takmer mesiac. 30.12. poobede mi napísala, že ona s tou kamarátkou ide radšej na iný kopec, ktorý je odo mňa asi 3-krát viac vzdialený a v tomto zimnom počasí nemám na neho potrebnú výstroj, takže ma jednoducho neberie so sebou.

Ok, pravá príčina toho, že ma nechcela vziať neviazla ani tak v zimnej výbave, ale o to teraz nejde. Zo zmeny plánu, na ktorý som sa tešil som bol prirodzene smutný a sklamaný. A nahnevaný, isteže aj to. Nebolo to však zďaleka prvýkrát, čo mi niekto takto skrížil plány. Ako som zvykol istú dobu hovoriť, „človek mieni a ten druhý mu to zmení“. Pozornejší čitatelia si všimli, že som výrok len upravil o vyňatie Boha z vety, tým však nechcem tvrdiť, že neverím, alebo sa dotknúť niekoho. Náboženskú tematiku rozoberiem v inom blogu.

Mňa však pri podobných sklamaniach zaujíma jedná otázka. Do akej miery očakávať niečo od ľudí? Kamarátka, s ktorou som na danú túru mal ísť mi častokrát pripomínala, aká je sebecká a že sa nemám sa na ňu nikdy v ničom spoľahnúť. Jej tvrdenia sú prehnané a v skutočnosti je to úžasný človek, ale sám seba som sa spýtal – ako si to predstavuje? Máme si u ľudí, ktorí sú nespoľahliví, alebo to o sebe tvrdia, chystať vždy záložné plány? Mal som si týždne súčasne plánovať inú akciu na Silvestra s inými ľuďmi keby náhodou kamoška zlyhala? A keby nezlyhala, tak odmietnem „záložný“ plán a som zasa ja ten, ktorý sklame niekoho?

Nie, nie, nie, vytváranie záloh vytvára len kruh. Vytváranie záloh vnímam ako sebecký čin, ktorý dáva najavo, že hlavnému plánu neveríme a preto si chystáme zálohu. Iste, po mnohých sklamaniach už človek skutočne prestane veriť hlavnému plánu, ale je vytváranie záloh riešením? Rozhodne nie.

Riešení je viacero a iste niektoré napadli aj vám – vydiskutovať si to s daným nespoľahlivým človekom, vykašlať sa na neho v plánovaní akcií a namiesto neho plánovať s inými, spoľahlivejšími ľuďmi a podobne...

Ha, lenže nik nie je stopercentný. Občas je zlyhanie človeka nezámerné – choroba, náhla, nepredpokladaná udalosť atď. V konečnom dôsledku ide tak vždy len o nás. O náš postoj, o to, ako sa so zmenou situácie a so zrušením naplánovanej akcie vyrovnáme. Poznáte to: „Ja sa už na nič tešiť nebudem, lebo to aj tak nevyjde!“. Trucovitý, pesimistický prístup. Vytvára nám akési alibi, aby sme si mohli povedať „dobre, že som sa netešil“ keď plán naozaj nevyjde.

Očakávania prinášajú sklamania. Očakávania od prvého rande. Očakávanie od podriadeného, že niečo dodrží. Očakávanie dohodnutého termínu. Menovať by som mohol celý deň. Ľudia sú nespoľahliví a počas mesiaca sa istotne mnohokrát stretnete so sklamaním, ktoré spôsobili iní. Niektoré nás zasiahnu viac, iné menej, podľa toho s kým sa mala daná akcia uskutočniť a čo za akciu to malo byť.

Aký recept by mal teda človek zvoliť, aby sklamania neboleli? Naozaj sa netešiť a počítať s najhorším variantom? Veď aj moja kamarátka mi to avizovala, týždeň čo týždeň ma pripravovala na to, že ma môže kedykoľvek sklamať. Mal som tak s tým počítať?

Ale nie, počítať vždy s najhorším nevidím ako správny prístup. Ako snáď vo všetkých smeroch, aj tu som zástancom princípu zlatej strednej cesty. Veď už samotné tešenie sa na dohodnutú udalosť je radosť. Vizualizujeme si ju v hlavách, prežívame ju popredu. Avšak robme to opatrne.

Ak ste silná osobnosť, ktorá sa pozerá na svet pozitívne a ľahko sa aj z nešťastí oklepe, púšťajte sa do očakávaní strmhlav naplno. Prežívajte to, tešte sa, plánujte. Žiadnej inej skupine ľudí to však neodporúčam. Je to devastujúce. Veriť ľudom, no sebe viac. Spoliehať na ľudí, no na seba najviac. Plánovať, no nedržať sa iných.

Možno to znie hnusne voči ostatným, no pre svoje vlastné šťastie a harmóniu, by sme si mali nechať zadné vrátka. Pripomínať si že „ok, v piatok idem s Ferom a Gabikou na Gerlach, super, teším sa, ale možno si to rozmyslia takže nebudem hlavou v oblakoch“. Na ochranu pred sklamaním už musí každý nájsť svoj recept. Ja nemám ani ten svoj, nie ešte univerzálny, preto sa tu vyplakávam :)

Po vychladnutí hlavy sa len snažím na situáciu pozrieť s nadhľadom a hovorím si, že všetko má nejaký svoj dôvod. Možno keby som s nimi šiel bez mačiek, spadol by som tam. Možno ma miesto toho v ten deň čaká niečo úžasné iné. Hneval som sa na ňu, nepopieram. Ale každý konáme podľa vlastných motívov a ja jej odpustím. Ak nie za hodinu, tak do týždňa celkom určite.

Na záver som si však predsa len nechal podľa mňa najúčinnejší recept, ako sa vyhnúť sklamaniu z naplánovaných akcií: mať partnera s podobnými záujmami. Frajeri/milenci/manželia majú vo zvyku robiť veľa vecí spoločne takže ak máte takého, ktorý ma podobné záujmy ako vy, je tu malá šanca, že vás z rozmaru sklame a povie vám „chod si sám“. Samozrejme, aj partner môže ochorieť takže istá dávka NEočakavánia je aj tu na mieste.

 

P.S. ak je tu niekto v mojom veku z okolia Žiliny (ideálne slečna :) ), kto má rád turistiku a hory, neváhajte ma kontaktovať!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť Slovenských elektrární voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.

KOMENTÁRE

Ako sa môže Andrej Danko stať premiérom

Danko je ako generátor náhodných slov nevyspytateľný.

KOMENTÁRE

Obamova milosť je varovaním pred Trumpom

Súcit so slabšími nie je Trumpovou silnou stránkou.


Už ste čítali?